Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


 

..Obec Oravská Lesná..

Obec Oravská Lesná leží v severozápadnej časti Slovenska. Časť katastrálnej hranice je na severe totožná so štátnou hranicou s Poľskou republikou, na podstatnom rozsahu severne hraničí s územím Zákamenného, kde prevláda goralský dialekt. Na východe susedí s územím obce Lomná, kde sa rozpráva oravským nárečím. Južnú hranicu zdieľa s obcou Zázrivá, kde prevláda takisto oravský dialekt. Na západe hraničí s okresom Čadca, kde sa komunikuje kysuckými nárečiami. Z uvedeného nám vychodí, že Oravská Lesná hraničí iba s jednou goralskou obcou, čo malo prirodzene vplyv aj na nárečie tejto obce.

O histórii vzniku Oravskej Lesnej sa možno dočítať v monografii[1] o Oravskej Lesnej. Zároveň treba dodať, že sa primárne snažíme sledovať lingvistické súvislosti, čo znamená, že prípadná zmienka o histórii Oravskej Lesnej bude súvisieť s našou témou. Oravská Lesná je najmladšou goralskou obcou, preto treba predpokladať, že pôvodní osadníci boli sem presídlení z okolitých obcí. V monografii sa hovorí o pôvode prvých obyvateľov takto: „Podobné mená (podobnosť menám prvých obyvateľov Oravskej Lesnej) sme zistili v susedných a okolitých dedinách Oravy a Kysúc: v Novoti, Mútnom, Pekelníku, Námestove, Hladovke, Oravskom Veselom, Rabči, Podvlku, Hruštíne, Kline, Orávke“ (Huba, 1997, s. 13). 
 

 

..Stručná charakteristika nárečia Oravskej Lesnej..

Ako sme už spomenuli, z kolonizačného hľadiska je to najmladšia oravská obec. Zo skupiny goralských obcí sa práve v nárečí Oravskej Lesnej najpreukaznejšie odráža vplyv stredoslovenských nárečí. Uvedená skutočnosť vyplýva hlavne z geografickej polohy Oravskej Lesnej, ktorá logicky podmieňuje charakter, resp. povahu nárečia a takisto aj pôvodné etnické zloženie praobyvateľov obce (niektorí z prvých obyvateľov Lesnej pochádzali z obcí s prevládajúcim stredoslovenským dialektom).
Jedným z najstarších diferenčných fenoménov odlišujúcich celú severnú (východolechickú a lužickosrbskú) oblasť od česko-slovenskej oblasti západoslovanského makroareálu je nasledujúca realizácia metatézy likvíd praslovanských skupín torttolt: mlŭodы, brŭoda, glŭova a pod. Tvary so západoslovanskou realizáciou trattlat nachádzame v  goralskom nárečí Oravskej Lesnej veľmi zriedka, najmä v prehovoroch príslušníkov mladšej generácie.
Dialekt Oravskej Lesnej charakterizujú viaceré znaky spoločné s ostatnými goralskými nárečiami. V hláskosloví je to zúžené v prípadoch ako: zvọnki, bahrọ, jọzofek a pod. V reči mladšej generácie (do 40-teho roku života) nie je dôsledne vyslovované , preto sa stretávame aj s tvarmi: juzek miesto jọzek, kľuski namiesto kľọski a pod. Geografický „hendikep“ Oravskej Lesnej z ktorého plynie značný vplyv spisovnej slovenčiny a slovenských nárečí na miestne nárečie bude tieto tendencie k zániku urýchľovať v porovnaní s ostatnými goralskými nárečiami, ktoré sú predmetom našej práce.
 Ďalšou charakteristickou hláskou je velárne ы: kľыndžba, krupы, kuľajencы a pod. Ukazuje sa, že velárne ы má najsilnejšie dispozície pretrvať v lesnianskom nárečí. Usudzujeme, že takýto stav pravdepodobne trvá kvôli najjednoduchšej výslovnosti spomedzi rázovitých goralských hlások (ŭo, a ы). Avšak musíme poznamenať, že sme zachytili niekoľko prípadov s nedôslednou artikuláciou ы, teda: kuľajenci, kľindžba a pod. U strednej generácie sme zaznamenali tvary gňivač še oproti gňыvač še (Ov, Z, Mú) alebo špivač oproti špjыvač (Ov, Z, Mú) a pod.
 Labializované ŭo ako výrazný diferenčný rys vokalického systému goralských dialektov sa vyskytuje iba v oravskej skupine, teda aj v lesnianskom nárečí v týchto prípadoch: kŭobыla, kŭopčič še, kŭopыtňik a pod., v tomto nárečí sme zaznamenali aj množstvo výrazov, kde sa labializované ŭo nerealizuje, pričom v ostatných goralských nárečiach (máme na mysli tie, ktoré sú predmetom našej práce) je realizácia perného ŭo dôsledná, napr.: kosolka Ol oproti kŭosolka Ov, Mú; kosuľa Ol oproti kŭosuľa Ov a pod.
Nárečie Oravskej Lesnej nepozná kvantitu, ktorá obdobne ako v poľštine, resp. v poľských nárečiach zanikla niekedy v 15. stor., napr.: copka oproti čiapka, goj kontra háj, jaki oproti aký a pod. V skúmaných goralských nárečiach, resp. v iných nárečiach, kde nie je kvantita nachádzame onomatopoické výrazy, kde je dĺžka samohlások alebo spoluhlások, napr.: bŕŕŕn citoslovce odháňania oviec, šííí citoslovce odháňania sliepok, húúúz citoslovce odháňania husí, krááá citoslovce hlasu vrany a pod. Kvantita v týchto onomatopoických výrazoch však nemá dištinktívnu funkciu, teda nevyužíva sa jazykovo funkčne. Preto uvažujeme o lesnianskom dialekte ako o nárečí kde nie je kvantita.
V dialekte Oravskej Lesnej sa zachováva praslovanský stav vo výslovnosti hlásky „g“ (namiesto h), napr.: garlo, glŭova, gọra (horný koniec), valaskjego, bŭoskje pŭozegnaňe, gorš a pod. Zo západoslovanských jazykov sa hláska „g“ udržala aj v poľštine. V niektorých prípadoch (buď ide o lexikálne výpožičky zo slovenčiny alebo ide o české vplyvy) sme zaregistrovali v artikulácii aj hlásku „h“, a to hora (les), hamŭovač, hodňe, hobы, hoľba, horžec a pod. Výslovnosť hlásky „ch“ v goralských nárečiach (teda aj v dialekte Oravskej Lesnej) je identická so slovenskou spisovnou výslovnosťou, napr.: xlŭop, xľыp, pŭo pasterňikax, xľыv, xmurač še, blatux, xrobok, xыčič, arxemilka a pod.
Jednou z najsvojráznejších čŕt goralských nárečí je malopoľské mazurenie, to značí, že miesto hlások „č“ a „š“ sa vyslovuje cs (cas, ceľušč, corno baza, scavina, smatka a pod.) a namiesto „ž“ goralskí autochtóni vyslovia z  (zboze, zok, zlọp a pod.). Zmena dž na dz sa v nárečí Oravskej Lesnej nevyskytuje.
Ďalšie zmeny súvisiace so sykavkami, ktoré prebiehajú v nárečí Lesnej sú: hlásky „z“ a „s“ sa vyslovujú ako žš (žыnč, žvjыržыnta, šľifka, švinski kŭoržonek, šmjerdžuxa a pod.). Fonémy „ď“ a „ť“ sa v goralskom dialekte Oravskej Lesnej asibilovali a realizujú sa ako (aj dz) a č (džot, džыfka, džačeľina, narŭodzыňe, džadzo, jedzыňe, čыň, čerľica, čeľicka a pod.). Miesto „dž“ je v nárečí Oravskej Lesnej z (zbonek – jediný prípad, ktorý sme zaznamenali. Inde je systémové zo slovenčiny: džus, džokej a pod.).
V goralčine nemáme slabičné „r“ ani slabičné „l“. V slovách, kde je v slovenčine slabičné „r“ dochádza k výslovnosti s vokalickým elementom, to znamená: tvardы, vŭogarnoč, kark, garlo, čerľica, vjыrx, cvortek a pod. Habovštiak (Huba, 1997, s. 117) sa domnieva, že v nárečí Oravskej Lesnej nastal prienik výslovnosti so slabičným „r“ v širšom rozsahu ako v iných goralských nárečiach, napr.: zrtka, trnki, mrzok, potvrdžič, krpce a pod. Tieto prípady hodnotí ako vplyv slovenských nárečí. Podľa nášho názoru sa v uvedených príkladoch realizuje nesonórne „r“, pred ktorým je vokalický element ы. Opodstatnenosť jedného či druhého tvrdenia by sa mohla potvrdiť po dôkladnej fonetickej analýze. V nárečí Oravskej Lesnej nedochádza ani k artikulácii slabičného „l“, čo znamená, že sa stretávame s vokalickým elementom pred, resp. za fonémou „l“ v slovách, kde je v slovenčine slabičné „l“: dlugi, viľki, tlustы, slunkŭo, velna, pelnы a pod.
Práve tak ako v ďalších dedinách s goralským nárečím aj v lesnianskom dialekte je frikatívne „ř“ vyslovované dvojako: za znelými hláskami a na začiatku slova (ržepik, ržizek, mačeržonka a pod.) a  za neznelými a na konci slova (pršišľi me, pjepršina, vыtršepavalы, rыxtorš a pod.).
V morfologickom systéme goralského nárečia Oravskej Lesnej treba upozorniť na splývanie pádových koncoviek (zotieranie odlišností medzi zakončeniami vzorov rozličných gramatických rodov), teda na koncovku –om v inštrumentáli singuláru v prípadoch ako: z babom, z Janom, s tŭobom, šmjerdžuxom, ze sŭobom, š ňom, z bestыjom, za ňom a pod., okrem toho na sufix –ak v lokáli plurálu, napr.: vŭo tartasak, vŭo zlŭobak, prši kŭopыtňikak, na altak a pod., takisto treba upozorniť aj na sufix –ami v inštrumentáli plurálu v prípadoch za ľudžami, s xlŭopami, čongľi kọňami, ze slọňikami a pod.
V akuzatíve singuláru feminín vzorov žena a ulica je sufix –e: babe, džыfce, vŭogržыvaňine, gube, firange, glŭove, jaje a pod. V inštrumentáli singuláru feminín vzorov žena a ulica je koncovka –om: s babom, glŭovom, juzыnom, kijonkom, kľыndžbom, kňečom, mazuľom a pod. Sufix inštrumentálu singuláru maskulín a neutier je –ыm, napr.: s xlŭopыm, s xlŭopcыskjыm, mjodыm, mojыm, mŭocыdlыm, parazoľыm a pod.
V nárečí Oravskej Lesnej (u príslušníkov staršej generácie) sú tvary s osobnou príponou –e v nominatíve singuláru (ňejde, pude, pŭožre, ide a pod.). U príslušníkov strednej generácie (okolo 40 rokov života) sa stretneme s tvarmi ňejdem, pudem, pŭožrem, idem, teda s osobnou príponou –em. Tvary tretej osoby plurálu prítomného času majú koncovku –o/–jo (grajo, prŭošыnta zero, džečiska kršico, pjejo, jado na altak a pod.). U príslušníkov strednej generácie sa stretneme s týmito tvarmi tretej osoby plurálu prézenta grajom, prŭošыnta zerom, džečiska kršicom, pjejom, jadom na altak, t.j. koncovka –om/–jom. Zaujímavosťou (v porovnaní so spisovnou slovenčinou) sú goralské tvary minulého času singuláru maskulín: dŭoňọs, šod, ňimọg, zdex, spod a pod.). Sloveso byť sa časuje takto: jo jek (mladšia generácia jo jem), ješ, vọn je, me (stretneme sa aj s tvarom zme), šče, vọňi so (mladšia generácia vọňi som), čo sa odráža aj v tvaroch mušolek, strazыlak, vidžoleš?, pršišľime, ňenọšče a pod. V nominatíve plurálu životných maskulín je sufix –vje, napr.: džatkŭovje, vŭojcŭovje (vo význame rodičia), ujkŭovje, kršыnzŭovje a pod. V opisovanom goralskom nárečí sa zachoval aj vokatív v prípadoch babŭo, čŭotkŭo, kršesno a pod. Stretli sme sa aj s tvarom tatu (miesto tatŭo). V genitíve plurálu feminín sú tvary: dŭo vŭočepkọf (vŭočыpka) oproti dŭo vŭočыpek (Ov, Z, Mú), dŭo smatkọf (Ol, Z) oproti dŭo smatek (Ov, Mú) a pod.

 


 

[1] Porov.: Huba, P. 1997. Oravská Lesná. Dolný Kubín: Peter Huba, 1997. ISBN 80-88803-05-5.

 

© k a r o l   g o č a l

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

páčí sa mi

(Ján Polák, 21. 10. 2015 18:48)

Ako ľubezne znie goralcina. Už som si objednal i knihu. Moj profil pre Facebook je galle.johann@gmail.com, heslo 1846joga. Zadal som ho pre google, avsak na Google stranku nemám. Opravte si ho prosim, uz zadané údaje sú irelevantné.