goralské nárečie

 

Prvé zmienky o goralských dialektoch nachádzame už v práci A. V. Šemberu (1864, s. 79-80). Podrobnejšie zmienky o goralských nárečiach nachádzame neskôr u Václava Vážneho (1923, s. 74 – 78).

V súčasnosti sa goralským nárečiam ako celku venuje slavistka Dudášová-Kriššáková. Jej najobsiahlejšou prácou, ktorá sa venuje problematike goralských nárečí je monografia Goralské nárečia, odraz slovensko-poľských jazykových kontaktov na fonologickej rovine (1993, 176 s.). Svoje bádateľské aktivity publikuje formou parciálnych štúdií v odborných časopisoch (napr. 1973, s. 83 – 88) alebo sa spolupodieľa kapitolou o nárečí na monografiách rozličných goralských obcí, napr. Rabča (Huba, 1995, 148 s.) či Mútne (Huba, 1997, 157 s.).

Oravským goralským nárečiam sa okrajovo venoval aj Anton Habovštiak najmä formou čiastkových štúdií publikovaných v slavistických odborných periodikách (napr. 1979, s. 33 – 39) a takisto participoval aj na monografiách niekoľkých goralských obcí svojím príspevkom o miestnom dialekte, napr. v monografii o Oravskej Lesnej (Habovštiak, 1991, s. 83 – 89) alebo v monografii o Oravskej Polhore (Huba, 1989, 140 s.).

Spomedzi poľských bádateľov venujúcich sa goralským dialektom aj na slovenskej Orave treba spomenúť Małeckého (napr. 1928, s. 129 – 134), Karaśa (1965), Zarębu, Stiebera a iných. Podrobný prehľad staršej literatúry (literatúra publikovaná pred rokom 2000) o  goralských dialektoch je napr. v monografii od Dudášovej-Kriššákovej (1993, s. 40 – 51) alebo v diplomovej práci Goralské nárečie obce Oravské Veselé (Gočal, 2004, s. 4 – 7). 

Najnovšia práca (tu máme na mysli práce publikované po roku 2000) v centre pozornosti ktorej sú oravské goralské nárečia, je Goralský slovník (2004, 460 s.),ktorého iniciátorom i spoluautorom bol podnikateľ M. Grígeľ (druhý spoluautor je nejasný; zrejme Bohumil Vojtas). Vzhľadom na to, že sa lexikálnej problematike goralských nárečí na Orave nevenovala veľká pozornosť, možno kladne hodnotiť túto aktivitu. Materiál, s ktorým slovník pracuje pochádza z terénneho výskumu vykonaného v roku 2003 skupinou 22 mladých explorátorov. Slovník sa začína kapitolou o Goralských nárečiach vo svete kolonizácií a teórie jazykových kontaktov. Na túto kapitolu nadväzuje časť podávajúca geografickú charakteristiku oravskej stolice. Ďalšia kapitola pojednáva o fyzicko-geografickej charakteristike Oravy a o sociálno-ekonomickej charakteristike Oravy. Nasleduje časť o členení goralských nárečí a o osídľovaní skúmanej oblasti. Potom autor podáva niekoľko historických faktov o obciach, ktorých goralské nárečie je predmetom slovníka. Každú goralskú obec (Oravské Veselé, Mútne, Novoť, Oravská Polhora, Oravská Lesná, Zákamenné, Suchá Hora, Hladovka, Rabčice, Sihelné a Rabča) reprezentuje jedna transkribovaná nárečová ukážka. Jadrom celého slovníka je výkladový slovník a porovnávací slovník. Pri koncipovaní slovníka zostavovatelia postupovali podľa Dotazníka pre výskum slovenských nárečí využívaného aj pri prácach na Atlase slovenského jazyka. Riešitelia tohto projektu mohli zahrnúť do tejto práce aj iné, špecifické dotazníky, napr.: Dotazník pre výskum murárskej ľudovej terminológie, Dotazník pre výskum stolárskej ľudovej terminológie a pod[1]. Celková štruktúra slovníkového hesla vo výkladovom slovníku Goralského slovníka od Grigeľa sa obmedzuje iba na záhlavie, slovnodruhovú a gramatickú charakteristiku a význam. Zriedka sa stretneme s exemplifikáciou, nehovoriac o uvádzaní frazeológie, či prihniezdových slov. Ako vynikajúci vzor im mohla slúžiť práca Slovník slovenských nárečí (Kolektív, 1994), kde sú uvedené všetky primárne teoreticko-metodologické východiská pre lexikografické diela, či spracovanie heslovej state. Autorom slovníka je nelingvista, avšak odbornými garantmi slovníka boli Anton Habovštiak (jeho trojstranový posudok k práci je v úvode slovníka) a Ľubomíra Sivčáková. Vzhľadom na uvedené odborné garancie hodnotíme goralský slovník ako počin vedecko-popularizačný.

Ďalšou prácou, ktorej centrom pozornosti sú goralské dialekty je Výber goralských piesní a kolied (Grígeľ, 2004), ktorú zostavil takisto Grígeľ. Publikácia obsahuje presne 336 goralských piesní a kolied. Väčšinu piesní znotoval prof. Krška, goralské texty sú uvádzané v transkribovanej podobe, niektoré piesne sú uvádzané viackrát (zrejme kvôli niekoľkým hláskovým modifikáciám). Nesporne, piesne boli vždy vynikajúcim a bohatým prameňom rozličných jazykových, resp. nárečových zvláštností, frazeologizmov, archaických lexém, štylistických osobitostí a pod. Uvedený zborník piesní by sme mohli zaradiť k takýmto hodnotným prameňom, chýba tu však lokalizácia piesní. Na to, aby sme mohli využiť tento zborník ako pramennú bázu je požiadavka lokalizácie piesní opodstatnená.

Na tomto mieste netreba zabudnúť ani na vzniknuvšie diplomové práce s tematikou goralských nárečí. V roku 2004 boli obhájené tri diplomové práce o oravských goralských dialektoch na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Dve z týchto prác analyzovali goralské nárečie obce Mútne (Vaterková, 2004; Smondeková, 2004), tretia podávala deskripciu fonologickej roviny obce Oravské Veselé (Gočal, 2004). Súčasťou každej zo spomenutých prác bol aj krátky slovníček.

Z uvedeného stručného prehľadu literatúry o oravských goralských dialektoch vyplýva, že tieto nárečia stále vzbudzujú pozornosť dialektológov i nedialektológov. V porovnaní s literatúrou napr. o šarišských nárečiach však musíme konštatovať, že výskum oravských goralských nárečí má rezervy. Chýba tu nejaká syntetizujúca fonologická, či morfologická práca alebo rozsiahlejšia lexikálna práca a pod. Dúfame, že aj náš príspevok k charakteristike slovotvorného systému vybraných goralských nárečí bude pozitívnym prínosom pre detailnejšie poznanie prechodných slovensko-poľských dialektov. 

---